FINAL GIRL                                                                                                          autorka / author: Dominika Brečková                                                                          vernisáž / opening: 23.9. o 19:00 hod.                                                                      kurátorka / curator: Magdaléna Masárová                                                                trvanie výstavy / duration: 24.9. - 24.10. 2025                                                           __                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                     kurátorský text, SK / curatorial text, EN (below)                                                                                              Projekt Final girl Dominiky Brečkovej predstavuje sériu diel, ktoré oscilujú medzi maľbou, výšivkou a objektovou tvorbou. Autorka narúša hranice tradičného obrazu, mení jeho charakter a posúva ho od dvojrozmernej plochy k priestorovej intervencii. Tento princíp rozširuje do mäkkých objektov, kde výšivka nie je dekoratívnym prvkom, ale stáva sa nositeľom významu. Vzniká svet, ktorý balansuje medzi krásou a znepokojením.

Názov výstavy Final girl odkazuje na filmový tróp z hororového žánru, na preživšiu hrdinku, ktorá sa síce na prvý pohľad nezdá byť najvýraznejšou postavou, no práve jej vnútorná sila a vytrvalosť ju stavia do centra príbehu, je svedkyňou či rozprávačkou násilia a strachu. Tento motív sa v autorkinej tvorbe stáva metaforou pre ženskú skúsenosť – na jednej strane krehkú, zraniteľnú, na druhej strane vytrvalú, schopnú prežiť a ďalej odolávať. Brečkovej "final girl" je alteregom aj zrkadlom – ženskou figúrou, ktorá nesie na sebe vrstvy kultúrnych nánosov, predsudkov a historicky prisudzovaných rolí, no zároveň sa z nich dokáže vymaniť. Autorka sa pohybuje medzi pozíciou hrdinky a pozorovateľky: zbiera príbehy žien, sleduje vzťahy a dynamiky v ženských i zmiešaných skupinách, pričom ich spracováva cez vlastnú skúsenosť.

Výrazným východiskom je vizualita videohier. Autorku fascinujú najmä survival hry (Silent Hills, Hellblade), psychologické príbehy, v ktorých sa postava odkrýva postupne, vrství svoj charakter a stáva sa čoraz viac komplexnejšou. Brečková pracuje s perspektívou tretej osoby – divák sa neocitá "v koži" hrdinky, ale sleduje ju zvonka, pozoruje, ako sa mení. Tento princíp zrkadlí aj v maľbe, postavy akoby boli skúmané z rôznych uhlov a skúšali prežiť svoje vlastné zhmotnené útrapy. Z videohier čerpá a preberá aj motívy body hororu – podžánru, ktorý stavia na strachu z premeny alebo narušenia ľudského tela. Objekt Sakura head, a teda charakteristická hlava pokrytá kvetmi čerešne, s rukami zviazanými a zakončenými vetvičkami odkazuje na monštrum, ktoré namiesto na prvý pohľad strašidelných a krvavých znetvorení evokuje prostredníctvom kvetu Sakury melanchóliu a tragédiu. Typicky pre japonskú estetiku tento prístup symbolizuje smútok a krutosť čo zasahuje príjemcu o to trýznivejšie. Na poli nášho kultúrneho rámca môžeme hľadať podobnosť so strašiakmi či morenou.

Motív kvetov sa v tvorbe Brečkovej stáva ambivalentným symbolom: krehké a krásne, no zároveň dusivé, pichľavé či jedovaté. Kvety zakrývajú ženské telá, prerastajú ich alebo ich nahrádzajú. Môžeme polemizovať o odkaze na Kvety zla Charlesa Baudelairea skúmajúceho zvrátenosť a príťažlivosť zakázaného, videniu krásy v odpornom, prepojenie života a smrti. Tento oxymoron nás tiež môže smerovať na pomyselné roly prisudzované ženám – byť ozdobnou, krásnou, žiaducou, no zároveň podriadenou, umlčanou či potláčanou, byť objektom pohľadu. Koncepcia diel je tiež parafrázou na vzťahy, ktoré si ženy medzi sebou vytvárajú, aké nároky samé na seba kladú a ako sa posudzujú. Vyšívané kvety sú symbolom násilia ukrytého v geste, ktoré by malo byť láskavé. Kvet ako ornament sa tak mení na výraz a prostriedok odhalenia vnútorného prežívania.

Diela nie sú len odkazmi na filmový tróp, estetiku videohier, či body hororu. Autorka do nich vnáša aj duchovný rozmer. Spája východné a západné tradície – no nie v podobe ich idealizovanej syntézy. Praktické skúsenosti s Aikidom ju vedú k filozofii obrany a vnútornej rovnováhy, ktoré v dielach kontrastujú s brutalitou hororovej estetiky. Kriticky reflektuje na to, ako západ selektívne a povrchne aproprioval východné tradície a konfrontuje to s domácou kultúrnou skúsenosťou. Svoje ženské hrdinky oblieka do kroja, nie sviatočného, ale každodenného. To sa stáva motívom, ktorý autorka premieňa – namiesto ornamentov do odevu vkladá symboly rozkladu ako lebky, odhalené rebrá a podobne. Tento posun ironizuje romantizujúci pohľad na tradíciu a súčasne otvára otázku, čo je "naše" a "pôvodné".

Vo všetkých dielach zostáva nosnou líniou ženská figúra – fragmentovaná, deformovaná, zakrytá alebo rozložená. Jej "final girl" je zároveň individuálnou spoveďou i kolektívnou výpoveďou, v ktorej sa stretáva intímna skúsenosť autorky s univerzálnou otázkou prežitia ženy v prostredí plnom mýtov, predsudkov a kultúrnych projekcií. Výstava tak ponúka mnohovrstevný komentár k ženskému prežívaniu, k podobe identity a k spôsobom, akými kultúra formuje telesnosť a jej reprezentácie. Jej diela nás vedú k otázke, čo znamená prežiť – a ako vyzerá ženská skúsenosť v čase, keď sa realita, mýty a popkultúrne obrazy prelínajú a prepisujú navzájom.

Dominika Brečková *1992, Snina                                                                                                                            je slovenská vizuálna umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe prepája maľbu, výšivku a objekt do mnohovrstevných vizuálnych naratívov. Absolvovala štúdium maľby na Akadémii umení v Banskej Bystrici (2017) a v roku 2021 sa stala finalistkou súťaže Maľba roka. Vzpiera sa stereotypom a pomyselným úlohám, ktoré boli ženám historicky prisudzované a hľadá hrdinky, odvážne a vzdorujúce konvenciám. Inšpiráciu čerpá z ázijskej kultúry, najmä z japonského umenia a filozofie Aikida, ktoré prepája s európskym kontextom. Tradične vnímané ženské techniky premieňa na nositeľov významu a cez fragmentovanú figúru i ambivalentné symboly rastlín skúma telesnosť, identitu a krehkosť. Jej diela pracujú s napätím medzi krásou a znepokojením, tradíciou a jej dekonštrukciou. Žije a tvorí v Zemplínskych Hámroch.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

__

curatorial text, EN                                                                                                                                    Dominika Brečková's "Final Girl" presents a series of works that oscillate between painting, embroidery and object creation. The author disrupts the boundaries of traditional painting, changing its character and shifting it from a two-dimensional surface to a spatial intervention. She extends this principle to soft objects, where embroidery is not a decorative element but becomes a carrier of meaning. A world balancing between beauty and anxiety.

The title "Final Girl", refers to a film trope borrowed from the horror genre, of a surviving heroine who, at first glance, does not seem to be the most prominent character, but whose inner strength and perseverance place her at the center of the story, as a witness or narrator of violence and fear. In the artist's work, this motif becomes a metaphor for the female experience – on the one hand fragile and vulnerable, on the other hand persistent, capable of surviving and continuing to resist. Brečková's "Final girl" is both an alter ego and a mirror – a female figure who carries layers of cultural sediment, prejudices, and historically assigned roles, but at the same time is able to break free from them. The author moves between positions of the heroine and the observer: she collects women's stories, observes relationships and dynamics in female as well as mixed groups, and processes them through her own experience.

The visuals of video games is a significant starting point. The author is particularly fascinated by survival games (Silent Hills, Hellblade), psychological stories in which the character is gradually revealed, layering her character and becoming increasingly complex. Brečková works with a third-person perspective - the viewer does not find themselves "in the shoes" of the heroine, but watches her from the outside, observing how she changes. This principle is also reflected in her painting, where the characters seem to be examined from different angles and try to survive their own materialized torments. She also draws on and adopts motifs from body horror video games – a subgenre based on the fear of transformation or disruption of the human body. The object Sakura head, a characteristic head covered with cherry blossoms, with hands tied and ending in twigs, refers to a monster that, instead of frightening and bloody disfigurements at first glance, evokes melancholy and tragedy through the Sakura flower. Typical of Japanese aesthetics, this approach symbolizes sadness and cruelty, which affects the viewer all the more poignantly. Within our cultural framework, we can find similarities with scarecrows or morenas.

The motif of flowers becomes an ambivalent symbol in Brečková's work: fragile and beautiful, but at the same time suffocating, prickly or poisonous. Flowers cover women's bodies, overgrow them and replace them. We can debate the reference to Charles Baudelaire's Flowers of Evil, which explores the perversity and appeal of the forbidden, the vision of beauty in the repulsive and the connection between life and death. This oxymoron can also point us to the imaginary roles assigned to women—to be decorative, beautiful, desirable yet at the same time subordinate, silenced, or suppressed, to become the object of yearning. The concept of the works is also a paraphrase of the relationships that women create among themselves, the demands they place on themselves and how they judge each other. Embroidered flowers are a symbol of violence hidden in a gesture that should be kind. The flower as an ornament thus becomes an expression and a means of revealing inner experiences.

The works are not just references to film tropes, video game aesthetics or horror elements. The author also brings a spiritual dimension to them. She combines Eastern and Western traditions—but not in the form of an idealized synthesis. Her practical experience with Aikido leads her to a philosophy of defense and inner balance, which contrasts with the brutality of horror aesthetics in her works. She critically reflects on how the West has selectively and superficially appropriated Eastern traditions and confronts this with her own cultural experience. She dresses her female heroes in traditional costumes, not festive ones but everyday ones. This becomes a motif that the author transforms—instead of ornaments, she inserts symbols of decay such as skulls or exposed ribs into the clothing. This shift ironizes the romanticized view of tradition and at the same time raises the question of what is "ours" and "original."

The female figure remains the central theme in all of her works – fragmented, deformed, covered, or decomposed. Her "Final girl" is both an individual confession and a collective statement, in which the artist's intimate experience meets the universal question of women's survival in an environment full of myths, prejudices and cultural projections. The exhibition thus offers a multi-layered commentary on female experience, the form of identity and the ways in which culture shapes physicality and its representations. Her works lead us to the question of what it means to survive – and what the female experience looks like at a time when reality, myths and pop-cultural images intertwine and rewrite each other.

Dominika Brečková *1992, Snina                                                                                                                          is a Slovak visual artist who combines painting, embroidery and objects into multi-layered visual narratives. She graduated painting from the Academy of Arts in Banská Bystrica (2017) and in 2021 became a finalist in the Painting of the Year competition. She resists stereotypes and the imaginary roles that have historically been assigned to women and seeks out heroines who are courageous and defy convention. She draws inspiration from Asian culture, especially Japanese art and the philosophy of Aikido, which she connects within the European context. She transforms traditionally perceived female techniques into carriers of meaning and, through fragmented figures and ambivalent plant symbols, explores physicality, identity and fragility. Her works play with the tension between beauty and anxiety, tradition and its deconstruction. She lives and works in Zemplínske Hámre.

The project was supported by public funds from the Slovak Arts Council.

foto: Michaela Šuranská