Monika Hurajová, Nikoleta Gazdová a Michael
Luzsicza : Odetí v bielom
kurátorka: Magdaléna Masárová
trvanie výstavy: 13.8.-12.9. 2021
Táto výstava je výsledkom last minute Open call-u,
ktorý bežal minulý mesiac.
Vznikla trojica autorov, Monika Hurajová, Nikoleta Gazdová a Michael
Luzsicza, ktorých spoločným prvkom bola biela plachta. U každého nesie iné konotácie, každý
s ňou inak pracuje, ale zároveň je spojovacou linkou,
ktorá drží ich osobitý prejav pokope. Túto
prepojenosť demonštruje aj ich spoločná performancia,
ktorá sa udiala deň pred vernisážou, ako akt
spečatenia a vzájomného súladu. Záznam z perfomancie
je zároveň premietaný v jednej
z miestností. Diela Nikolety a Michaela sú často procesuálne alebo
vznikli práve počas performancií ako ďalší fragment,
ktorý však v žiadnom prípade nie je
menejcenným. Tieto diela sú súčasťou výstavy
a záznamy z performancií sú rovnako premietané na
bielej plachte. Keďže všetci traja rozpracúvajú
svoju vlastnú tematiku, ktorá síce má aj svoje spoločné
body, sú autori natoľko špecifickí a aj ich
samotných spája projekt až ex-post, rozhodli sme sa venovať
každému osobitný priestor v rámci možností
Rozkvet Gallery.
Monika Hurajová /*1999, Gelnica/ je mladá umelkyňa,
ktorá v septembri nastupuje do tretieho
ročníka na Akadémii umení. Zatiaľ študovala
v podstate len v dobe pandémie, takže tento výstup
môžeme považovať za prvú prezentáciu jej tvorby.
Súčasťou jej výstupu sú aj dve študijné zátišia
v čiernej a bielej farbe. Tie boli
počiatočným bodom, ktorý ju doviedol k súčasnej voľnej tvorbe.
Nosným motívom je figúra - človek. Prezentuje dve
polohy témy vnútornej psychológie jedinca. Na
jednej strane vzťah človeka k sebe samému, na
druhej strane vzťahy ľudí navzájom. Nastavuje zrkadlo
anonymnej postave zakrytej plachtou. Neurčitosť
osoby dáva priestor na lepšie vcítenie sa
a zamyslenie sa nad sebou. Autorka využíva plachtu
na prekrývanie ľudskej postavy, ktorá tak stráca
na jednoznačnosti. Avšak snaží sa, aby na povrch
prenikli vnútorné pocity. Využíva k tomu tlmený
kolorit hnedej a až barokizujúce nasvietenie
scény, ktorú si inscenuje. V jednom z obrazov rozpracúva
témy vzťahov medzi mužom a ženou. Využíva
zvieracie lebky namiesto hláv. Trofeje, ktoré môžu
symbolizovať víťaznú korisť, či vzácny predmet
ukoristený v boji. Tu však nie je víťazov ani
porazených, obe postavy, muž aj žena nenásilne ležia
v tichu jeden s druhým.
Nikoleta Gazdová /*1997, Nitra/ študuje tiež na
Akadémii umení v Banskej Bystrici. Bakalársky
stupeň ukončila na soche a momentálne je na
katedre intermédií. Nosnými témami, ktorým sa vo
všeobecnosti venuje je rod a identita. Väčšina
diel prezentovaných v Rozkvete vznikala počas
pandémie a lockdownu, kedy ostali spolu
s Michaelom zatvorení v jednom malom byte. Umelkyňa sa
tak zaoberá viac do hĺbky skúmaním seba samej a
svojej identity. Vysporiadava sa s obmedzeniami, ktoré si tento stav so sebou priniesol a
s nemožnosťou mať vlastný priestor. Nazeranie novým pohľadom na vzťah, nanovo hľadanie spoločného
súznenia. Vznikli procesuálne objekty, odliatky partnera a partnerky, ktoré dopĺňajú aj
fotografie navzájom prekrývajúcich sa tiel.
Nikoleta nerozvíja
problematiku genderu, v tom zmysle, že
nereaguje na súčasný populistický stav spoločnosti
a politickej (ne)kultúry, ktorá búrlivo
vyťahuje LGBTI komunitu ako žolíka na získanie moc. Tieto
otázky skúma sama v sebe. Inscenuje seba samú
do polohy muža a naopak svojho priateľa
fotografuje v ženskom oblečení. Žena/muž?
Muž/žena? Tu neexistujú hranice. V staršej práci
dokonca vystrihuje postavám pohlavné atribúty.
Stierajú sa rozdiely, všetci sú si rovnocenní.
Ďalšia
séria fotografií, látkový denník, zachytáva
performanciu, kde autorka pracuje s intuitívnou kresbou.
Je taktiež výsledkom zmyslového zaznamenávania
pocitov zo života a tvorby v pandemickej dobe.
Element bielej plachty je aj v ďalšom
procesuálnom objekte, ktorý je výstupom akcie. Autorka
dokumentuje formovanie vlastnej tváre do vosku,
ktorý je zaliaty do plachty. Celkovo tak biela
plachta v Nikoletinej tvorbe symbolizuje akúsi
očistu.
Michael Luzsicza /*1996, Nové Zámky/ je absolventom
Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojej
tvorbe reaguje na feministické tendencie od 70.
rokov 20. storočia, ktoré sa zaoberali rodovou
a sociálnou odlišnosťou žien, feministickým
spôsobom čítania dejín nielen umenia, zobrazovaním
ženy ako objektu naprieč dejinami. Žena tu
nevystupuje ako rovnocenný subjekt, ale ako nemý objekt
v podobe erotického a sexuálneho symbolu,
ktorý je vždy "po vôli".
Autor reaguje najmä na prvú generáciu feministiek, ktorá sa venovala prevažne
vizualizácii sexuality s preferenciou vulvových foriem. Celú problematiku posúva do dnešného sveta
internetu, sociálnych sietí a s tým súvisiaceho rozmachu dezinformácií, (sexuálných) predátorov a
pornografie. Žena zastáva rolu (s) ex-machine,
stroja, objektu túžby, ktorý splní všetko, čo po nej
muž a spoločnosť? vyžaduje. Mužské postavy
odieva do vizuality kreslených postavičiek alebo
maskotov, ktoré majú zabávať deti. Tu obracia
pozornosť práve aj na detské publikum obklopované
pornografiou a sexizmom, ktorý je
všadeprítomný.
Pod týmto vplyvom poukazuje na
možnosť úpadku, straty skutočného vzťahu človeka
k životu, voči seba a voči ostatným.
Odtrhnutie sa od reality, ktorú nahradil virtuálny, nepravý obraz
nepravej reality. Autor používa aj kreslené
postavičky zo svojho detstva ako Toma a Jerryho,
Teletubbies, SpongeBoba a podobe, ktoré prepája
s pornografickými scénami. Celá kompozícia je
odetá do pestrých farieb, ktoré na prvý pohľad môžu
evokovať šťastie, radosť a potechu, ale opak je
pravdou. Od klasickej maľby na plátne sa pomaly
Michael posúva ku kresbe a linke, najmä na plachte.
Textília bola aj typickým materiálom práve
feministiek zo spomínaných 70. rokov, hlavne pre pocit
mäkkosti, tepla a haptickej senzibility, ktorý
sa s ňou spája. Autor však volí ostrú červenú, ktorá
krvavo narúša túto nevinnosť a jemnosť bielej
plachty. Podáva správu o útlaku a zneužívaní žien,
ukazuje znepokojenie a nástojčivo na nás
apeluje.
Magdaléna Masárová
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na
podporu umenia
