Prelomiť vlny / Breaking the Waves
autorka: Kristína Mičová
vernisáž: 7.3. 2023 / utorok / 17:00 hod
trvanie výstavy: 8.3. - 1.4. 2023
kurátorka: Michaela Šuranská
Prelomenie vĺn je základný prvok. Všetkého na čo sa pozerám, čo ma obklopuje, čo mnou prechádza. Morská vlna, vlna smútku, vlna elektrického napätia, vlna horka, vlna svetla (fotóny). Prach. Je zozbieraný čas. Je svetlo, ktoré vidím vo svojej izbe. Je prítomnosť v kolízii s minulosťou. Lámanie vĺn. Endlessly repeating climax. Moment transformácie. Lámanie sa o seba navzájom. Keď sa vlna zlomí, zmení svoj smer a rýchlosť. Zlomí sa o ďalšiu vlnu, alebo o iný povrch. O niečo, čo stojí v ceste jej plynutiu. Prelomím vlnu vlastným telom.
Tvorbu Kristíny Mičovej (1994), svojej rovesníčky, vnímam aj ako generačnú výpoveď o pocite toho, že prichádzame o autentické prežívanie reality (autenticita je nadužívané slovo, preto sa v texte pokúsim nájsť vhodnejšie alternatívy). Ide o nachádzanie zmysluplného spôsobu prežívania prostredníctvom vlastnej tvorby, o skúmaní ako vnímať realitu, ako stopovať veci, ktoré nám unikajú do chaotického vákua "bezčasovosti" a "nepriestorovosti." Kristínu poznám od prvých rokov štúdia na Akadémií umení, kde sme obe navštevovali ateliér Rastislava Podobu, približne v rokoch 2013 až 2015. Do projektu Kláštor Opening (Misia: Priestor, prvé zo série podujatí) som ju v roku 2020 zavolala z toho dôvodu (okrem kvalít, ktoré jej umenie vykazuje), že som sama pociťovala potrebu kontaktu s jej tvorbou a s jej spôsobom uvažovania. Tým chcem povedať, že ak Kristínina tvorba stopuje a analyzuje určitý ohrozený druh prežívania reality, tak sa jej, podľa môjho názoru, darí. Upozorňuje na drobné momenty, situácie, ktoré reálne trvajú možno pár sekúnd. Sú to vnemy a záznamy z pobytu v krajine, na ktorú sa Kristína sústredí najintenzívnejšie, ale aj fragmenty viažuce sa k súkromnému priestoru. Jednotlivé výstupy sprostredkovávajú informácie o situácií alebo stave, nedeje sa to však naratívnym či doslovným spôsobom. Skôr sofistikovaným napojením cez zlomkovú informáciu, priblíženie vyňatého aspektu. Je fascinujúce ako tento jeden bod vyňatý z celku, alebo niekoľko bodov, nám dáva dostačujúci obraz toho, o čom Kristína rozpráva. Pozornosť voči krajine, alebo voči priestoru ako takému, ju nabáda nad nimi uvažovať, s určitým zámerom alebo nezáväzne, úplne imaginatívne. Archivuje a spracúva momenty, spomienky a asociácie. Tieto archivované elementy sú ako stopy, dôkazy o tom, že sa to naozaj udialo. Že ten event, tá reálna situácia bola reálne prežitá.
Nemuseli by sme duplikovať slovo realita, keby sme nechceli naznačiť iný princíp. Postmoderný priestor, vytvoril nové druhy priestorovej skúsenosti a ukázal, že už nemusíme byť limitovaní časom a môžeme hocikde, kde sa nachádza naše fyzické telo, zažívať premenlivé priestorové zážitky v úplnom odľahčení od hmoty. Tieto možnosti sú úžasné, obohacujú ľudský život. Od ich začlenenia do našich životov, sa s úplnou ľahkosťou stali súčasťou ľudskej prirodzenosti. Ich prevaha, akú sme zažili napríklad počas lockdownu, však môže vyvolať stav odcudzenia a potrebu opätovného nájdenia pôvodného významu pre pojmy ako prítomnosť, nachádzať sa, čas... Slovné spojenie "nachádzať sa" nás situuje do priestoru, do krajiny, ktorú si Kristína osvojuje cez archiváciu zážitkov. Americký antropológ Keith Basso prišiel s označením place-world. Podľa neho človek chápe krajinu ako súbor známych miest tvoriacich uchopiteľný celok. Život je potom prehľadný a zrozumiteľný (1). Kristína vo svojich textoch píše: "Miesta sú zložené z mojich bytí v prítomnosti." Jej výstupy, ktoré väčšinou koncipuje ako tematické celky, primárne vychádzajú zo zážitku typu TU a TERAZ SOM. Preto vyvolávajú dojem komplexnosti vnemu – vizuálneho, sluchového, haptického či čuchového... Zásadnou črtou Kristíninej tvorby je text. Je pre ňu prirodzené vyjadrovať sa vo viacerých vizuálnych formách. Medzi asi najvýraznejšie prejavy, ktoré prezentuje aj táto výstava patrí fotografia, nájdený objekt, text, kresba... Spôsob jej tvorby a následnej prezentácie je blízky umeniu dokumentácie, ktoré bolo špecifické pre neoficiálnu sféru slovenského výtvarného umenia. Povaha Kristíninej tvorby je konceptuálna. Napriek tomu, že jednotlivé výstupy sa vyznačujú vysokou úrovňou kultivovanosti a svojskej estetiky, sú absolútne neštylizované do nejakej domnelej vykonštruovanej polohy.
(Michaela Šuranská)
V premietacej miestnosti nad kinosálou som našla malý ústrižok filmového pásma. Prezrela som si zaprášené políčka proti svetlu, kde sa ukazoval zmrazený pohyb morských vĺn. Modrozelená hladina vody sa postupne menila na červenú, svetlom preexponovanú masu. [Tento náhodný objav v autorke vyvolal mnoho otázok] Obraz sám za seba, svojim pôsobením vytvoril naratív o čase. Odkazuje predovšetkým na čas vĺn, ktoré skutočne existovali v konkrétnom a zároveň neurčitom čase a priestore. Pri sledovaní filmu si málokedy uvedomujeme reálnosť javov, ktoré sú súčasťou fikcie, hrania a post-produkcie. Sekvencie vĺn dopĺňajú obraz, dej. Vlny vystrihnuté z filmu sa zrazu stali vlnami bez kontextu a tým sa umocňuje ich vlastný význam. Tieto vlny stratili svoju účasť v celku, vystrihnutím stratili svoju následnosť a históriu. Umocnili sa v čase, ktorý prešiel odkedy ich niekto vystrihol so zámerom odstrániť závadu. Oslobodili sa a stali sa vlastným príbehom. Prišla som a zdvihla som ich proti svetlu, naoko ožili. V inštalácii som pracovala s nájdeným filmovým ústrižkom, ktorého časti som zväčšovala do fotografií. Vplyv času a svetla. Akým spôsobom sa stali vlny sebou pod vplyvom času a svetla? Svetlo a čas sú podmienkami vzniku [a zániku]. Presvetlená časť filmu mení/prepisuje vodu na neznámu tekutinu, s ktorou sa musíme vysporiadať [alebo ju vystrihnúť]. Odkazujú na čas konkrétneho priestoru kláštora z 18. storočia, ktorého časť bola prestavaná na kino Hviezda. Je artefaktom mladšej histórie budovy. Patrí času a priestoru z ktorých som vynechaná a do ktorých zasahujem svojou prítomnosťou.
Kristína Mičová *1994
V roku 2019 ukončila štúdium v Ateliéri maľby III., u Rastislava Podhorského a Martina Špirca, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Predtým študovala na Akadémií umení v Banskej Bystrici, v ateliéri Rastislava Podobu. Medzi jej hlavné výstavné aktivity patria samostatné výstavy – Distant Solids v Galérií MEDIUM (Bratislava, 2022), Éter naplním po okraj svojou prítomnosťou (Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne, 2021) – a účasť na skupinových výstavách ako Kláštor Opening "Misia: Priestor" (Štiavnické Bane, 2020), Horizonty súčasnosti (Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne, 2019), Hala (sympózium v Trenčíne, 2015) a iné. V roku 2022 spolupracovala s Jánom Púčekom na knihe Karpaty!.
(1) In: MÁCHA, Přemysl: Krajiny antropologie a antropologie krajiny, 2020
Činnosť Rozkvet Gallery z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Ďakujeme.
foto: Michaela Šuranská