Rôzne formy fluidity

Rôzne formy fluidity
Barbora Durajová, Martin Kačmarek, Kateřina Kocourková, Dominika Kováčiková, Šimon Tóth, Kristína Vacek, Kristína Záhorová 
kurátorka: Michaela Šuranská
trvanie výstavy: 1.12. 2021 - 1.1. 2022 

Nachádzame sa permanentom toku premenlivosti, pohybu, ktorého rýchlostné rozpätie sa pohybuje od takmer vesmírnej rýchlosti po sotva postrehnuteľnú. Definícia tekutosti, ľahkosti a nestálosti charakterizuje súčasný svet. Vo veľkej miere k tejto podobe sveta prispelo to, že sa jeho súčasťou stal pohyblivý a digitálny obraz. Táto definícia však tiež priliehavo vystihuje spôsob existencie indivídua      a jeho percepciu sveta ako takú, teda aj po vytrhnutí z predošlých kontextov.

Spôsob vnímania vizuality, ukladania vizuálnych vnemov v pamäti a ich následné ,,spracovávanie" sa vyznačuje mnohými znakmi takmer identickými s vlastnosťami kvapalnej hmoty, s formami kvapaliny.

Hranice sú tekuté, do rôznej miery priepustné, a to aj v zdanlivo stabilnom a uzavretom ustanovení spoločnosti či jednotlivca. Prieniky medzi nimi môžu byť vyhľadávané, ignorované, inšpiratívne a tiež znepokojivé.

Percepcia vizuálneho sveta sa pohybuje na pomedzí medzi tradičného vnemu (pohľadu) a digitálneho, ktorý je pre človeka tiež bytostne prirodzený, odhliadnuc od toho, nakoľko sa kto vzpiera tejto predstave. V rôznej miere to určuje aj podobu súčasnej maľby.

Rôzne formy fluidity nechcú byť oslavou média maľby a jeho formálnych vlastností. Majú za cieľ, s ,,tekutosťou"    a metamorfózou v pozadí (alebo popredí?), ukázať zároveň témy, ktoré vystavujúci autori a autorky, maliari         a maliarky, skúmajú, reflektujú a žijú. Výstava zachytáva diverzitu autorských prístupov, ktoré sa buď programovo zameriavajú na obsiahnutie fenoménu tekutosti (formálne aj obsahovo) alebo sa táto formálna vlastnosť výrazne objavuje v ich tvorbe ako jeden z významných nositeľov a formovateľov nielen obrazovej plochy ale aj vnútornej idey diela.

Všetci vystavujúci sú zároveň študentmi ateliéru STARTUP na Katedre maľby (Akadémia umení v B. Bystrici).

Výstava poskytuje sondu do rozmanitosti tém a ich vyjadrení, od intímnych mikropríbehov cez sociálno-kultúrnu problematiku, ľahkosť estetiky virtuálneho prostredia metamorfujúcu do rurálneho naratívu, cez duchovnú mysticitu fluidnej škvrny po experiment s vlastnosťami ľudskej pamäti a predstavivosti.

Vystavujúcich autorov a autorky teda neprepája ideová línia či leitmotív, ale prítomnosť premenlivosti obrazu, jeho nedefinované hranice a spôsob akým formulujú obsahy prostredníctvom matérie a vlastnosti média.

Dáva im tekutosť farby, vody či sprejový poprašok výhodu pri skúmaní všetkého toho, čo bezprostredne súvisí     s ľudskou a mysľou a percepciou alebo ich to limituje? A nie sú aj tieto limity podnetné pri ďalšom procese              a uvažovaní?

Kristína Vacek (1995) sa v prezentovaných dielach zaoberá súkromným mikropríbehom. Intimitu zážitku pretavuje do jazyka maľby modelujúceho duchovný a pocitový priestor zobrazených aktérov, kde je svet prírody v organickom prepojení s archetypom manželského zväzku. 

Barbora Durajová (1944) sa programovo venuje stereotypom ,,superženy" v dedinskom prostredí. Jej maľby ironizujúco zachytávajú magazínovo figurálny ideál v zdanlivo idickom bukolickom prostredí, ktoré je však zároveň znepokojujúce ako aj temná prítomnosť a nebezpečenstvo pretrvávajúcich stereotypov.

Kateřina Kocourková (1995) sa v sérií Fragile Youth zachytáva anonymných dospievajúcich aktérov spôsobom expresívnej maľby. Práve krehkosť v jej maliarskom jazyku podvratne podkopáva a ,,roztápa" agresívnosť, drsnosť či tragickosť motívu . V Kateřininých obrazových kompozíciách nachádzame referencie na vizuálnu identitu súčasného prostredia mladých ľudí.

Dominika Kováčiková (1996) vo svojich maľbách zapája univerzálne obrazové kódy, ktoré dokážu komunikovať s pravdepodobne väčšinou ženských diváčok ale aj mužských divákov. Dominika skrz ,,lahôdkový" vizuálny jazyk a pohrávanie sa s gýčom vytvára dráždivý apel na diváka. S provokáciou ho/ju vťahuje do o dosť temnejšej problematiky než je na prvý pohľad zrejné - do veku puberty, ktorý okrem skúmania telesnosti a prvých lások prináša aj problémy ako kríza identity či poruchy príjmu potravy.

Martin Kačmarek (1996) veľmi ,,organicky" prepája virtuálny svet hier, druhej reality a simulácie s hmotnou rurálnosťou farmárskeho života. Pohybuje sa medzi nimi s vtipnou nadsázkou a ľahkosťou. Oscilácia prebieha medzi odľahčenou estetikou virtuálneho priestoru a robustným monolitom farmárskeho sveta v príbehovej podobe, kde Martin vytvára vlastnú ikonografiu.

Akvarely Kristíny Záhorovej (1996) vypovedajú o hĺbke a charaktere autorkinej priamej percepcie krajiny, prírody, in situ. Vzniku obrazu predchádzajú až alchymistické procesy výroby tušov z prírodných pigmentov, experimentovanie s PH farbív, vlastnosťami podkladu a v neposlednom rade - laborovanie s tekutosťou maľby.

Výstava prezentuje niekoľko malieb Šimona Tótha (1997) pochádzajúcich zo širšieho celku. V sérií ,,Antinaratív pamäte" je hlavným princípom redukcia, náznak a pohrávanie sa s otvorenosťou interpretácie. Šimon tu skúma vlastnosti média a špecifiká a limity divákovej percepcie. Vizuálna situácia vybudovaná na za použitia minimalizovaných výrazových prostriedkov, odkazuje na známe vlastnosti reálneho sveta, akými sú napríklad druh svetla, hĺbka, atmosféra, ale aj orezanie alebo vymedzenia zrakového poľa.

Michaela Šuranská 

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia = hlavný partner.