UMELCI


MAGDALÉNA MASÁROVÁ

Magdaléna Masárová (1993) si nastoluje otázku, či sa v súčasnom svete utváranom nepretržitým tokom obrazov dá rozlišovať medzi spoločenskou realitou a médiami , ktoré ju zobrazujú a či alebo ako sa mení naša schopnosť vidieť, vnímať a prežiť obraz. V súčasnej dobe sa viac ako inokedy ukazuje naliehavosť potreby a skúsenosti budovať uspokojivé vzťahy s (reálnymi) ľuďmi a prírodou. Masárová pracuje s veľkoformátovými obrazmi a jej maliarsky prednes kombinuje maľbu rôznorodej expresívnej povahy. V jej nazeraní na svet je prítomný nadhľad, irónia, kontrast medzi názvom a obrazom, slovom a tvarom. Masárovú zaujíma človek a jeho limity poznávania. Postavenie v spoločnosti determinuje jeho hodnoty, správanie. Miesto kde žije, sily ktoré ho formujú a moc, ktorá ho deformuje. Pri výstavbe obrazu Masárová zámerne pracuje aj s intertextovými prepojeniami. Tieto prepojenia často čerpajú z minulosti, alebo majú svoj dejinný odkaz, no zároveň ich chce autorka svojim zásahom preniesť a zakotviť v prítomnosti. Nemusíme nevyhnutne hovoriť len o spájaní textov Aj v ďalších prácach je takýto postup uplatnení ako aj v samotnom spájaní prác do jedného inštalačného celku. Je to otvorená platforma v Masárovej tvorbe, schopná nekonečného množstva vlastných transformácií. Vplyvom týchto aspektov môže dôjsť až k nečitateľnosti textov. Autorka tak často kombinuje maľbu so slovným komentárom, kde odkazuje na problematiku sociálnych sietí a interakcií. Jej tvorba ma presahy do konceptuálnej roviny. Spôsob Masárovej maľby, jej použitie textu alebo znakov v obraze nemusí nevyhnutne definovať ako ho čítať. Každému kto ho vníma ponecháva rovnaký herný priestor. Táto forma hry je zbavená akéhokoľvek praktického účelu. Masárovej zámerom je vyprodukovať niečo vzrušujúce, podnecujúce k tvorbe nových príbehov, k slobodnému prístupu a mysleniu. Hra tak patrí v autorkinom videní k základným potrebám človeka, ktorá obsahuje možnosť sebaaktualizácie. Konfrontácia vlastného sveta s tým vonkajším sa tak stáva pre autorkinu autentickú výpoveď nevyhnutná.

JAKUB CMARKO

Pojem, s ktorým sa Jakub Cmarko (1990) snaží pracovať je výstava ako médium. Cieľom je pracovať s prostredím a tvoriť nové prostredie. Upustil od klasickej sochy, ktorá pre neho prestáva mať svoje opodstatnenie. Prešiel od štúdia významového detailu na figurálnej soche, jej tvarovým pozitívom aj negatívom - odtlačkom, až k objektu. Nie je to už krásny predmet, nie je to popisná vec, ktorá len niečo zobrazuje, či komentuje. Nie je to výsek reality, ktorá je zasadená do sterilného priestoru. Chce reflektovať možnosti sochy ako iba jeden prvok špecifického prostredia, s ktorým diváci prichádzajú do bezprostredného fyzického kontaktu. Stále ostáva hlavnou matériou železo, tak typické pre autora, ktoré už netvaruje, ale ono samotné je tým, s ktorým sa dá konceptuálne pracovať.

Cmarko vytvára celé prostredie, kde sa objekt/obraz, zvuk, svetlo a priestor spájajú do celistvej jednotky. Využíva spektrum interpretácií medzi gestom, zvukom, svetlom a objektom. Nájdené objekty fungujú ako formálne komplexné situácie podnecujúce fenomenologické vnímanie diváka. Napätie nejednoznačností a pochybností nám umožňujú prechádzať svetom, kde forma a obsah, abstrakt a konkrétno (oceľ), povrch a hĺbka, realita a reprezentácia, text a kontext v sebe nesú psychologickú a symbolickú hodnotu.

Ako vizuálny umelec a zároveň asistent/technológ katedry Sochárstva a priestorovej tvorby na AU v Banskej Bystrici, disponuje niekoľkoročnými skúsenosťami v oblasti sochárskych materiálov, ich spracovania, technologického riešenia projektov priestorového charakteru, inštalácií, kompozícií, prezentácií vizuálnych diel, ich postprodukciou a znalosťami s "problem-solvingom" v oblasti tvorby a realizácie vizuálnych diel.