V HĹBKE NA POMEDZÍ
autorstvo: Jonáš Glozik, Viktória Slašťanová, Júlia Ľachová, Andrea Selecká, Dominik Janovec kurátorka: Petra Hyblerová vernisáž: 19.12. 2024 trvanie: 20.12. 2024 - 14.1. 2025 pre každú návštevu galérie vopred volajte na tel. č. +421 951 559 379 __
Skupinová výstava V hĺbke na pomedzí reprezentuje diela piatich umelcov i umelkýň aktuálne pôsobiacich na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Odlišné formy médií jednotlivých diel (socha, video, inštalácia) spoločne reflektujú kohézny tematický celok lavírovania na hrane siahajúcej k limitom ľudského tela. Subjektívnym prežívaním autori iniciujú percepciu fyzickej a súčasne emocionálnej či energetickej roviny organizmu. Zdôrazňujú tak telo ako osobný priestor, pocitové ťažisko i hranicu, ktorú svojou existenciou vytvára. Diváctvo je prostredníctvom ich ponímania vyzvané k preskúmaniu vlastných citových i fyzických limitov spôsobených rámcom svojho tela, a teda seba samým.
Výstavnú koncepciu rozohráva dielo Dominika Janovca, ktorý pohyblivým obrazom skúma množstvo darovanej lásky z pozície jedinca, ľuďom ostatným. Kedy je lásky veľa a ako sa meria? Ťažisko či podstata človeka v podobe jeho charakteru osvetľuje samotnú osobnosť kurióznymi odtieňmi, vrhajúcimi odlišné tóny farebnosti na okolie. Jonáš Glozik zosobňuje tieto črty v objekte rôznych matérií (krengosłup, plastika, nerez, oceľ) z roku 2024. Viktória Slašťanová následne návštevníkov zahaľuje precítením intimity a individuality, ktorá ju sprevádza. Séria objektov reflektuje dôverné prežitky rozličných osôb, čím zároveň za pomoci predmetov i okolností evokujúcich intímnosť vyzdvihuje ich vzájomnú odchodnosť. Druhá časť objektu pohyblivého obrazu prezentuje video Júlie Ľachovej. Autorka pracuje so symbolom dievčenskej nevinnosti, častokrát sprevádzanej naivným zmýšľaním či predpokladmi. Takisto však vyvoláva stav subtílny, tichý a pomalý. Vovádza nás do tmy, istoty i bezpečia. Výstavu uzatvára dielo Andrei Seleckej nadväzujúce na súbežne prebiehajúcu výstavu Alexandri Pradidovej pod názvom V čase. Andrea radikálnym spôsobom umiestňuje končatiny do hraničných polôh, testujúc ich, a teda aj svoj vlastný limit. Odkazuje tak na častú adaptáciu prostrediu, podniecujúcu zasadenie emócií alebo tela do nepríjemných a mnohokrát neznesiteľných okamihov.
Kedy telesne dosahujeme svoje limity my? Prispôsobuje sa skrze nich niekomu alebo niečomu a aké pocity to v nás vyvoláva?
Petra Hyblerová
Výstavný program galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Ďakujeme.